Ako sme si začali plniť sen...

Alebo najväčšie dobrodružstvo, do akého sme sa pustili... Prešiel viac ako rok, odkedy sme sa rozhodli skúsiť dokázať niečo, čomu málokto dával šancu. Vybudovať náš VOLTILAND, miesto kde budú môcť malí aj veľkí, dvojnohí aj štovrnohí spolu pracovať, trénovať, učiť sa, oddychovať alebo len tak byť. 
Keď sme prišli do areálu starého 100 ročného vodného mlyna prvý krát, bol 20 rokov opustený a jedinými obyvateľmi bol jazvec, srnky a sova v komíne. Nás však očaril. 

Rozhodnutie, či ideme do toho, nebolo jednoduché, obavy, či to zvládneme, či to nie je nad naše sily, striedala nádej a túžba mať svoj "domov". Nakoniec zvíťazil ten "snílek" v nás a tak tu teraz trochu bilancujem :) Vyhrnuli sme si rukávy a chytili sa roboty.

Začiatky boli ťažké. Keď sme po celodennej makačke odchádzali s pocitom, že za nami nie je nič vidno, bolo frustrujúce. Našťastie sme obklopení úžasnými ľudmi, ktorí nám pomáhajú a podporujú nás. A tak sme krôčik po krôčiku postupovali vpred. Bez tej pomoci okolia by to fakt nešlo.

Situácia klubu sa v zime zmenila a my sme museli odísť z ranča, kde sme dovtedy trénovali. Túžba mať pre naše milované kone vlastnú strechu nad hlavou bola o to väčšia. Keď sa po niekoľkomesačnom úsilí prvý krát rozsvietila žiarovka, keď sa objavila prvá voda vytekajúca zo sprchy pre kone, to boli tie svetielka nádeje, že sa to snáď podarí.

A konečne, pred pár dňami, naše tátoše spali prvý krát vo svojom novom domove. V tú noc sme všetci spali o čosi spokojnejšie.

Vieme, že sme stále na začiatku dlhej a náročnej cesty. Treba urobiť ešte veľmi veľa, aby sa areál stal plnohodnotným tréningovým priestorom. Boli a sú dni, kedy len veľmi ťažko hľadáme silu pokračovať. Keď dôjde sila, odhodlanie, viera... Ale vtedy sa len zhlboka nadýchneme, a nakoniec vstaneme. Hoc, priznajme si, niekedy dýchame dlho. :) Veríme, že na konci tej cesty je miesto, kde budú kone šťastné, ľudia sa budú cítiť dobre a deti si budú vytvárať krásne spomienky. Kde sa nám možno podarí vychovať aj úspešných športovcov, dať priestor aj deťom zo znevýhodneného prostredia. Že budeme mať možnosť prispieť svojou troškou urobiť niečo dobré. Tak nám držte palce!

A na koniec mi ešte dovoľte úprimne poďakovať všetkým, čo nám pomáhajú, čo nám fandia, podporujú nás. Hlavne rodičia našich voltížnych detí, naša rodina, kolegovia aj bývalí kolegovia. Veľmi si to vážime. Bez pomoci to určite nezvládneme.